Otec: časť 1. Kedy Ti odpustím?

Autor: Viliam Šimko | 20.4.2017 o 20:00 | Karma článku: 4,57 | Prečítané:  391x

Alebo kedy odpustíš Ty mne? Kto komu ublížil viac? Nechcem vyhrať túto hru, tejto hry sa ani nechcem zúčastniť. Mojim jediným prianím je, odpustiť Ti za všetko. To je môj jediný cieľ.

Opäť sme sa stretli. Opäť si mi chcel pomôcť. Alebo nie? Vidím, že ako každý rodič ktorí ľúbi svoje dieťa, chce preň len to najlepšie. Tak ako Ty, chceš pre svojho syna len to najlepšie. No povedzme si pravdu, kedy si sa ma opýtal čo chcem? Kedy si ma reálne počúval čo chcem? Kedy si mi položil otázku s tým, že odpoveď ktorú som chcel povedať si chcel aj rozvíjať, zaujímal si sa o mňa a chcel o tom, čo cítim, ako to vidím a ako to myslím aj reálne pochopiť? KEDY? Tvoje otázky viedli často krát len v zápale hnevu s očakávanou odpoveďou, ktorú si chcel počuť. Tvoje otázky boli ako šípy, ktorým som sa chcel brániť, no jediné čo mi zostávalo bolo ich prijímať. Dostávať jednu ranu za druhou, jeden šíp nasledoval ďalší a ďalší. Ako by som sa mohol brániť vlastným brnením? Ako som mohol? Keď každé moje slovo, ktoré Ti chcelo povedať kto som bolo len ďalšie zranenie z Tvojej strany, ktoré mi spôsobovali Tvoje slová, Tvoje gestá, Tvoje výsmechy a pohŕdanie mojou osobou?

Aby som už prestal dostávať ďalšie rany od Teba, zahral som Tvoju hru. Odpoveď, ktorú si chcel počuť, bola povedaná. Moje brnenie dobodané ale už som nezniesol viac bolesti. Ostávalo mi len v tichu, v plači z nepochopenia a z prehratého boja o vlastné miesto na tomto svete zahojiť rany. Šípy sa vstrebali do tela, stali sa súčasťou môjho tela, mojej duše a takto kráčam životom od prvého, zúfalo prehratého boja s Tebou, otče. 

Tak ako dnes, stretli sme sa opäť, ja zranený a Ty mi podávaš pomocnú ruku. Srdečne sa Ti poďakujem za Tvoju pomoc, no odmietam. Nie preto, že sa na Teba hnevám. Nie preto, že ju nepotrebujem. Ale preto, lebo potrebujem inú pomoc ako mi Ty ponúkaš. No teba zaujíma len tá jedna. Tá jedna jediná možnosť, ktorú mi dávaš Ty. Smeješ sa, pohŕdaš mnou aký som slabý a zbabelý od Teba niečo prijať. Ani nevieš prečo odmietam, ani nevieš čo potrebujem, ani nevieš čo cítim, len sa pohŕdavo zasmeješ a odchádzaš. Škoda.

Otče, ďakujem. Ďakujem, že mi ukazuješ ako sa správať k iným, si mi zrkadlom a príkladom. Verím, že v sebe nájdem dostatok síl si na všetko spomenúť, byť si vedomý svojich činov, naslúchať druhým a nevnucovať druhým to, čo si myslím že je najlepšie. 
Otče, prosím odpusť. Mrzí ma, že nevieš kto som. Možno som Ti to mal dávať viac najavo. 
Otče, odpúšťam Ti. 

S láskou
Tvoj syn.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

DOMOV

Dobré ráno: My sme les? Kto v spore o slovenské lesy klame

Kultúrny súboj sa najnovšie vedie o lesy.


Už ste čítali?