Keď sme sa spoznali, bol som si vedomý toho, že všetko je pominuteľné. Všetko! Všetko na tomto svete jedného dňa skončí, prišli sme sem sami, odídeme sami. Prišli sme sem nahí, odídeme nahí a tak ako sme s prázdnymi rukami prišli, tak aj odídeme, zahalení v bielom závoji ducha sa z našich očí vytratí život ako keď zhasne posledná sviečka nad našim hrobom a stúpajúci dym pošteklí v nose zahasený vosk.
Zmení sa forma, zmení sa svet, no opäť príde zrodenie a ďalší príbeh.
V tomto príbehu sme sa stretli opäť, tak ako sme spoločný príbeh písali už pred tým, píšeme ho opäť, ešte stále. O tom že sme spolu už žili nie je ani najmenších pochýb, neexistuje sila ktorá by popierala túto skutočnosť. Dávali sme na seba pozor celý život, nie len tento, ale každý jeden, sme jedno, sme rodina, bez ohľadu na to či sme manželia v tomto fyzickom svete v tejto časopriestorovej línii. Veď sa na seba aj podobáme.
Tak, ako som bol minulý rok presvedčený o tom, že by ma nejako nezranil Tvoj odchod z môjho života, tak som teraz presvedčený o tom že som nechápal. Že si nikdy neodišla z môjho nekonečného života. Slučka nad našimi dušami je tak silná, že ju v tejto časopriestorovej línii nerozdelilo nič, rozdielne rodiny, rozdielny známy, rozdielne príbehy rovnakej duše. Vždy sme kráčali spolu. V rovnaký čas sme sem prišli, je to náhoda? My sme sem leteli spolu, starali sa jeden o druhého a vyživovali sa láskou. Dohodnutí, že sa v najlepšom možnom čase opäť stretneme, kedy si každý z nás prežije svoje vybláznenie, v ktorom by sme sa nepochopili, lebo by sme si nepamätali.
Bol som hlúpy, ak som si myslel že by to neranilo. Nedokážem si predstaviť prežiť tento svet s nikým iným. Myslel som si že som dostatočne silný na to, aby som to dal sám, lenže som pochopil že by som kríval na jednu stranu. Nemal by som balanc, ako jednonohý, jednoruký s polovicou srdca a rozpolenou dušou. Jedna duša, dve telá. Vždy sme boli spolu. A vždy to tak bude, nech sa stane čokoľvek!
